28 May 2016

Dospievanie je ťažké | Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru

Autor: Benjamin Alire Sáenz | Goodreads: 4, 33 | Čo môžete čakať: lásku, dospievanie | Slovenské vydanie: Slovart, 2016 

„Niekedy nerobíme správne rozhodnutia, Ari. Iba tie, ktoré nám pripadajú najlepšie.“ 

Ari je pätnásťročný chalan, ktorému sa začalo leto a nesmierne sa nudí. Teda až dovtedy, kým ho na kúpalisku neosloví Dante s tým, že ho naučí plávať. V tom momente sa Ariho nudné leto zmení na leto pravidiel a čudných hier, na leto plné emócií a dozrievania. Obaja v tom druhom nájdu jedinečného kamaráta a navzájom sa dajú objavovať tajomstvo vesmíru, ktorý si hovorí život. 

Musím sa priznať, že keď som začala knihu čítať, nemala som ju rada. Ari a Dante mi pripadali ako decká, ktoré z nudy hádžu na ulici tenisky, lebo Dante ich nemá rád. Vôbec, ale vôbec, sa mi to nepáčilo. Toľko krát som počula, aká je to čarovná kniha a mňa len iritovala. V jednom momente som rozmýšľala nad tým, že by som knihu zavrela a dala jej trochu času, čo inak znamená, že by som ju zavrela a nezakopla by som o ňu dlhý čas, no som rada, že som to neurobila, pretože potom prišiel ten zlomový moment. Od tej chvíle som príbehu prepadla a každou stránkou som sa viac a viac zamilovala.  

Ari a Dante sú komplexné postavy, ktoré v sebe nesú všetky možné emócie, čo je len fajn, pretože tak vyznievajú realisticky a živo. Ari je tak trochu ako ja, samotár, uhundraný, pomaly všetko ofrfle a nesie v sebe strašne veľa negatívnej energie... predovšetkým hnevu. Zaujímavé je, že nemá pomaly žiadne koníčky, a tak sa stále len nudí. Dante je jeho úplným opakom: číta poéziu, má rád plávanie, jeho vzťah k rodičom je láskavý a hravý, no jeho pohľad na život je jasnejší a priateľskejší. 

Práve tieto emócie hrajú hlavnú úlohu v celom príbehu. Spomínala som, že som nemala postavy rada, pretože sa správali detinsky, no teraz si uvedomujem, prečo to tak bolo. Ari a Dante boli na začiatku knihu skutočné deti, ktoré o krutostiach sveta nemali žiadnu šajnu. Žili si ešte v perinke detstva, ktorá ich ale začala omínať a oni sa z nej silou mocou chceli dostať von. Ako príbeh postupuje, sledujeme, ako sa obaja chlapci menia. Vyvíjajú sa. Nielen po stránke fyzickej, ale aj po emocionálnej. Stávajú sa z nich muži. Dospievanie však so sebou prináša niekedy príliš veľa bolesti a presne tak to bolo aj v tomto prípade. 
Dej knihy sa odohráva v roku 1988/1989 a videla som niekoľko recenzií, ktoré tvrdili, že sa Ari a Dante správali ako dnešní pubertiaci. Čo je v celku pravda, no myslím si, že tento rok je spojený s jedným z hlavných motívov celej knihy a to je LGBTQA komunita a to, ako sa v tej dobe k nej správali. Pokojne si to naťukajte do googlu a uvidíte, aké ťažké to pre nich bolo, čo sa autor snaží projektovať aj v knihe. Táto dekáda bola pre komunitu ťažká. Gayovia boli označovaní cirkvou za diablov, vypukla epidémia HIV/AIDS, ktorá ešte viac očiernila predovšetkým gayov a bola považovaná za výhradne homosexuálnu chorobu. Ľudia sa o svojej orientácii báli povedať čo i len slovko. V Amerike sa vyskytlo príliš veľa prípadov, kedy boli homosexuáli dobití len preto, lebo sa opovážili prejaviť svoju lásku k rovnakému pohlaviu. A keď si toto všetko uvedomíte, kniha na vás bude mať oveľa tvrdší dopad. Mne pri nej doslova pukalo srdce a hoci sme v 21. storočí a takéto veci sa už v takej miere nedejú, stále sa vám nad niektorými reakciami zastaví mozog. 

Asi po prvej štvrtite knihy som sa v príbehu cítila príjemne a začala som zbožňovať jednotlivé postavy a ich životné príbehy a páčilo sa mi, že každá postava mala čo povedať a všetky sa tak nejako ovplyvňovali. 
Zrazu mi nevadili dialógy bez uvádzacích viet, pretože som pochopila ich údernosť. 
Zrazu mi nevadili ich mudrovania, pretože som sa vedela stotožniť s niektorými pravdami, ktoré sa skrývali medzi riadkami. 
Zrazu ma kniha prinútila rozmýšľať o dospievaní a o tom, aké ťažké to je. A aké ťažšie to už len bude. 

Teraz môžem s pokojným svedomím povedať, že príbeh Ariho a Danteho je naozaj magický. Podľa mňa sa preklad podaril,  nech si iní hovoria čo chcú, je to predsa každého vlastný názor. Dokonca som si zvykla aj na oslovenie ocko, ktoré mi spočiatku liezlo na nervy. Pred očami som mala len trápenia dvoch mladých chlapcov, ktorí sa snažili nájsť si miesto v našom veľkom svete dospelých ľudí tak, aby zostali verní sami sebe a aby sa na nič nehrali. A to sa mi na tom páčilo najviac. Nech sa dialo hocičo, vždy zostali takí, akí sú a nezmenili sa len preto, že im to niekto prikázal. 

Ak teda máte chuť na silný príbeh, ktorý vám ukáže, aké ťažké to bolo vyrastať v 80-tych rokoch 20. storočia, určite po knihe siahnite. Emócie, ktoré autor postavám dal vás pohltia a nepustia vás, pokiaľ knihu nedočítate. A aj potom budete otrasení z jazdy, ktorú vám príbeh zabezpečí. Zrejme sa zasmejete. Zrejme vám bude pukať srdce. Možno vyroníte slzy, ako to bolo u mňa, pretože som chlapcov brala pomaly ako svoju rodinu a nedokázala som sa od nich emotívne odpútať. Nech zažijete hocičo, dúfam, že to bude rovnako silné, ako to bolo u mňa a že vám to trochu zmení pohľad na svet. Dúfam, že vás kniha prijme rozmýšľať.  
*Za recenziu ďakujem vydavateľstvu Slovart. Knihu nájdete aj TU.*

24 Apr 2016

Milý priateľ... | Charlieho malé tajomstvá

Autor: Stephen Chbosky | Originálny názov: The Perks of Being a Wallflower | Čo nájdete: dospievanie, tínedžerov | Goodreads: 4, 20 | Slovenské vydanie: Slovart 


"Cítim sa nekonečne!" 


Milý priateľ! 

Dočítala som Charlieho malé tajomstvá. Je to teraz moja najobľúbenejšia kniha. Myslím, že by si si ju mal prečítať aj ty. Teraz ti nechcem vnucovať svoj knižný vkus či názory, no, prosím ťa, zostaň a vypočuj si niekoľko pádnych argumentov, ktoré ťa určite presvedčia, aby si vzal túto knihu do ruky. 

Príbeh je o chlapcovi menom Charlie, ktorý práve nastupuje na strednú školu a pokiaľ sa aj ty nachádzaš v takomto veku alebo si na tento vek veľmi dobre pamätáš, určite sa s ním budeš vedieť stotožniť. Charlie má veľmi ďaleko od popularity a v škole nemá prakticky žiadnych kamarátov. Dovtedy, kým nenarazí na Sam a Patricka. Chcem, aby si vedel, že autor vytvoril postavy, ktoré sú naozaj jedinečné a niekedy možno rozmýšľajú nad zmyslom života viac ako by to bolo u bežného stredoškoláka, no skús prehliadnuť tento fakt a sústrediť sa na všeobecnú pravdu, ktoré toto priateľstvo prináša, a to samotnú a nevyvrátiteľnú dôležitosť priateľstva. Kde by sme boli bez priateľov? Ako by sme kráčali svetom bez spriaznenej duše, ktorej by sme sa mohli vyspovedať z najťažších problémov, s ktorou by sme sa mohli smiať na tých najstupídnejších veciach a s ktorou by sme mohli čeliť neodvrátiteľnému strachu z budúcnosti? Chápeš, kam tým mierim? Pre Charlieho sú priatelia dôležitou súčasťou jeho života. Pomáhajú tvoriť jeho povahu, pomáhajú mu nájsť samého seba, no predovšetkým mu ukazujú, že na svete nie je sám. 
Aby som bola presná, Charlie nie je obyčajný tínedžer. Je trochu svojský. Rád číta. Je veľmi bystrý chlapec, pretože v škole mu to veľmi dobre ide. Ešte stále na ňom trochu vidno podpis detskej nevinnosti, ktorá ho zahaľuje ako jemný závoj, no pomaly sa stráca, keďže Sam a Patrick sa starajú o to, aby Charlie žil v momente a vyskúšal to, čo mu život ponúka. Keď sa do knihy začítaš, možno sa ti bude zdať obyčajná, pretože s Charliem zažívame obyčajné momenty jeho neobyčajného života, no v tom je práve tá krása. Nesnaží sa na nič hrať. Je len obyčajným tínedžerom. Možno sa s ním budeš vedieť stotožniť, pretože aj ty si najmladší zo súrodencov. Možno sa s ním stotožníš, pretože si zakúsil trpkosť neopätovanej lásky. Možno preto, lebo si videl trpieť svojho najlepšieho kamarát a nevedel si, ako mu pomôcť. Nech je to už čokoľvek, som si istá, že sa v niečom nájdeš. A potom ti dôjde dôležitosť tejto knihy. 
Charlie nám však ukazuje, že je v poriadku byť sám sebou. Je v poriadku byť trochu uletený. Je v poriadku mať zvláštny zmysel pre humor. Byť knihomoľom. Robiť chybné rozhodnutia. Byť trochu naivný a veriť v dobro sveta. Je v poriadku byť tým, kým sme, pretože keby sme boli všetci rovnakí, svet by bol nudný. Určite máš aj ty nejakú záľubu alebo vlastnosť, o ktorej nehovoríš, pretože sa bojíš, že sa na teba ľudia budú pozerať divne. No a čo? Nech sa pozerajú. 
Som si istá, že si zamiluješ aj iné postavy. Sam... Sam v tebe vyvolá trpko-sladké pocity, vďaka ktorým by si ju najradšej objal, aby si vymazal všetky jazvy na jej srdci, a nikdy ju nepustil. Patrick v tebe vyvolá hnev, vďaka ktorému budeš chcieť udrieť všetkých arogantných ignorantov tváriacich sa, že ak je niekto iný, treba ho napraviť, aby bol normálny. Dúfam, že nie si jedným z tých ignorantov. 

Ešte stále čítaš? Áno? Výborne. Moje argumenty pomaly prichádzajú do konca a som si istá, že už teraz sa nevieš dočkať, kedy sa do knihy pustíš. Charlieho malé tajomstvá ti zmenia svet. Alebo teda skôr pohľad na svet. Aspoň u mňa to tak bolo. Uvedomila som si, aký dokáže byť život krutý, spomenula som si na bolestné momenty môjho vlastného dospievania, no neboj sa, nie je to kniha, z ktorej by si dostal depresiu a stratil vieru v dobrý zajtrajšok. Koniec koncov, kniha zvýrazňuje práve tie dobré časti života. Časti, vďaka ktorým sa oplatí žiť. Pripomenie ti, že aj napriek tomu, že život je tŕnistou cestou, všade naokolo sú krásne ruže, ktoré ti vyčaria úsmev na tvári. 

Tvoja priateľka

Simona
*Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu SLOVART. Knihu si v novom šate môžete kúpiť aj TU.*

17 Apr 2016

Zo zákulisia príbehov #4 - Poznaj svoj svet


1.Do akej doby/storočia/dimenzie je tvoj svet zasadený a prečo?

Hm... najprv mi napadlo, že môj príbeh je zasadený do stredoveku, ale to nie je až tak celkom pravda. Asi by som povedala, že je to skôr taká renesancia, ale s modernými prvkami, pretože to oblečenie nie je práve najautentickejšie. V podstate som asi zobrala z niekoľkých období niekoľko prvkov a dala ich dokopy. Nájdu sa tam bohaté paláce, feudálny systém, korzety, ale modernejšie šaty. Trochu zo všetkého. 
Čo sa týka dimenzie, určite je to vymyslený svet a nemá prvky reálneho sveta. Všetko je to len a len môj výmysel. 

2. Aké tri špecifické vlastností vystihujú svet v tvojom príbehu?

Prvou vlastnosťou sú asi bylinky, ktoré som si sama vymyslela, keďže je to môj svet. A vymyslela som si ich aj preto, lebo som sa bála, že si niektoré normálne pomýlim a ľudia si toho všimnú. Bylinky sú totižto veľmi dôležitou súčasťou Adrie a hlavne mágie, preto musím vedieť všetky ich účinky, slabosti a zlé vplyvy a nerada by som pomiešala tie reálne, tak som si vymyslela vlastný herbár.

Druhou špecifickou vlastnosťou sú tiene, ktoré sa po krajine potulujú a ktoré nikto nevie ako poraziť. Zatiaľ ich zahnali za magické hranice, kde tíško čakajú na trhlinu v ochrane a na možnosť znova zaútočiť na ľudí.

Energia, ktorá preteká celou Adriou a ktorá sa delí na niekoľko druhov. Neviem, či o nej môžem prezradiť veľa, pretože je to tak trochu spoiler, ale môžem povedať, že všetko je poháňané touto energiou, celý život a bez nej by v Adrii nič nefungovalo. Trochu ako elektrika, ktorá keď vypadne, tak vám nefunguje pomaly nič v dnešnej dobe. 

3. Kedy a ako si prišiel na myšlienku vytvorenia tohto sveta?

Prišla som na ňu asi pred dvoma rokmi, keď som sa celkom nudila a mala som takú tú slabú chvíľku kreativity, ktorá mi náhodne sadla na plece a pošepkala mi detaily a ja som začala kresliť mapu.  A potom sa to tak nejak zvrhlo a vznikol z toho svet príbehu. 

4. Aký vzťah má tvoja hlavná postava k svetu, ktorý si vytvoril/a?

No, je to jej domovina, takže zrejme dobrý. :D Ale zase musím brať do úvahy aj to, že Iris nemá veľmi poňatia, čo všetko sa deje za hradbami paláca a nevie, ako presne žijú poddaní, takže momentálne svoju krajinu má rada, ale neskôr možno bude sklamaná z toho, čo všetko uvidí. 

5. Ako vnímaš proces hľadania informácií, ktoré sa chystáš zakomponovať do svojho príbehu? Zdá sa ti to zbytočné alebo tomu venuješ veľa času? 

Nemyslím si, že by som tomu venovala veľa času, pretože svet je úplne môj a vymýšľam si vlastné pravidlá, ale sem - tam zájdem na pinterest, aby som si pozrela, ako vyzerá korzet, ktorý chcem použiť a aby som ho vedela opísať. Hľadala som aj techniky boja s mečom, pretože ich zrejme budem potrebovať neskôr v príbehu, ale celkovo sú to skôr takéto drobnosti a detaily a veľa sa tomu hľadaniu informácií nevenujem. Samozrejme, to sa môže ešte zmeniť, ešte len píšem prvý koncept, takže to sa upraví. Aha a ešte som robila online prechádzku Buckinghamským palácom, pretože som potrebovala vidieť, ako vyzerá trónna miestnosť. 

6. Existuje v tvojom svete mágia? Akú má podobu? 

Existuje. Akú má podobu? Pohanskú. To znamená veľa prírodných surovín, byliniek, kostičiek a vetvičiek a elixírov a ja neviem čoho ešte. Ono to môže znieť jednoducho, ale mágia Adrie je trochu komplikovanejšia a v podstate vychádza zo samotnej podstaty krajiny. Ale ide hlavne o to, že sa dá načerpať z celého okolia. Tu prichádza na rad tá energia, ktorú som spomínala a ktorá živí mágiu. 

KVÍZ PRE AUTOROV: Vyznáš sa v tradíciách a histórii vlastného sveta? 
8. 1.  Odohrali sa v histórii nejaké dôležité udalosti, ktoré ovplyvnili aj budúcnosť tvojho sveta?

Samozrejme, že história ovplyvnila budúcnosť môjho sveta, to dáva logiku. Ale ak sa tým myslí história reálneho sveta, tak potom nie.

8. 2. Ako by reagovali tvoje postavy, keby sa pri nich objavil človek z dnešnej modernej spoločnosti v džínsoch a s mobilom v ruke? (Pokiaľ nemáte fantasy svet: ako by sa tvoje postavy vyrovnali s príchodom mimozemšťana a s tým, že jeho vesmírna loď im parkuje vzadu v záhrade?

Kyrian by asi zhrozene vytasil meč a snažil sa toho diabla zničiť. Iris by podľa mňa bola nadšená zo skinny jeansov, aj keď svoje šaty a sukne a korzety má priveľmi rada, takže neviem. Podľa mňa by ale bola rada, že by mohla nosiť radšej len podprsenku ako celý korzet. Rozhodne by boli ale zhrození.

8. 3. Aké oblečenie nosia tvoje postavy?

No Iris som už opísala. Keďže je princezná, tak väčšinou chodí v drahých róbach a korzetoch a je príšerne krásna. Ale keď sa zakráda, tak nosí lovecké nohavice, korzet, nejakú bielu košeľu a vestu. U Ramira je to zase drahé oblečenie, hlavne v kráľovskej modrej, čo je farba jeho rodu. Kyrian zase obľubuje kožené nohavice a ľahké košele do pol hrude rozhalené.

8. 4. Akého vierovyznania sú tvoje postavy? Sú súčasťou nejakého kultu, veria vo vyššiu moc alebo sú to ateisti?

Toto je ťažká otázka bez toho, aby som neprezradila veci. Určite veria vo vyššiu moc, ale táto moc sa odlišuje od toho, na ktorej strane ľudia stoja. Majú teda na výber. Samozrejme, pre niektoré menšiny bola história krutá, pretože ľudia ich vierovyznanie neprijímali. Viete si predstaviť k čomu to viedlo.

8. 5. Kto v tvojom svete vládne? Komu sa postavy podriaďujú? Musia rešpektovať nejaké pravidlá? 

No vládnu tam traja kráľovia, Seffir, Mul a Orin. Tí majú svojich poddaných a rozhodne musia dodržiavať pravidlá. V Seffirovej krajine je večierka, ktorá je prísne strážená. Takisto je cenzúra tlače a nesmú sa čítať určité knihy z minulosti. A, samozrejme, pre vaše dobro sa nezahrávate s energiou krajiny, lebo ak by vás niekto videl, boli by ste prinajlepšom mŕtvi. 

16 Apr 2016

Riešime záhady s kostlivcom | Detektív Kostlivec: Žezlo prastarých

Autor: Derek Landy | Originálny názov: Skulduggery Pleasant | Séria: Detektív Kostlivec, diel prvý | Čo nájdete: záhady, fantastiku, humor | Goodreads: 4,21 | Slovenské vydanie: Slovart, 2016

Stephanie musela dať zbohom svojmu strýkovi a krátko nato zistí, že jej zanechal dom a všetok majetok. Ibaže keď Stephanie navštívi jeho dom, začnú sa diať divné veci. 
1. Na dvere jej začne trieskať divný chlapík a chce od nej kľúč.
2. Objaví sa detektív Kolohnát Lahoda, ktorý nie je len takým obyčajným človekom. 
3. Zistí, že niektoré obludy z nočných môr v skutočnosti existujú. 

Stephanie má len dvanásť, keď sa stane Kolohnátovou partnerkou pri riešení záhadného prípadu, no aj napriek tomu je to odvážne dievča, ktoré sa nebojí vziať veci aj do vlastných rúk. Tým, že je mladší ročník nespochybňuje udalosti, ktoré sa okolo nej dejú. Berie ich také aké sú a nespochybňuje, či je to možné alebo nie, čo mi prišlo veľmi realistické. Ja sama si spomínam, že ako malá som verila všetkému a moja fantázia bola nekonečná a všetko bolo možné a presne to mi pripomínala Stephanie. Aj keď si budete myslieť, že ste na túto knihu starí, opak je pravdou. Stephanie vás pripomenie, aké krásne je byť dieťa nezaťažené realitou a prílišným premýšľaním. 

Kolohnát mi na druhej strane trochu pripomínal Sherlocka Holmesa pre deti... teda bez komplikovaných rečí, ale stále trochu excentrický a čudný a hlavne so štýlom. Riadi bentley, oblieka sa do štýlových oblekov a nesmieme zabúdať na jeho badass mágiu. S ním je neradno sa zahrávať. 

"Nemám mozog ani žiadne iné orgány, ale mám vedomie." Začal odkladať cukor a mlieko. "Ak mám byť úprimný, toto ani nie je moja hlava." 
"Čože?" 
"Nie je to moja hlava. Moju lebku uniesli. Túto som vyhral v kartách."


Čo ma však na knihe zaujalo od prvej strany je autorov špecifický štýl písania, ktorý je odľahčený, na niektorých miestach dobre divný a hlavne vtipný. Často krát som sa prichytila pri tom, že ich dialógy boli trochu nezmyselné a pritiahnuté za vlasy, a to až tak, že ma pobavili, takže sa tešte na veľa absurdností. Avšak niekedy sa mi zdalo, akoby chcel byť autor nasilu vtipný a niekde sa mi zdalo, že to trochu prehnal a minulo to účinok. Zároveň, ak toto nie je vaša šálka čaju, asi by ste sa na tom mohli popáliť. 

Aj keď som knihu zhltla na jedno posedenie a veľmi som si ju užila, niektoré veci mi nedali pokoj a nešlo mi do hlavy ako napríklad Stephanie prešlo, že nechodila do školy. Ale bola som ochotná to prehliadnuť, pretože Stephanie v sebe mala tvrdohlavosť a bola príjemnou kombináciou dobrého so štipkou tvrdosti. Zároveň som myslela, že bude kniha viac sústredená na tú detektívnu zložku, no autor to rozšíril na klasickú schému dobro vs. zlo, čo nemusí byť nutne negatívny faktor, no mňa to trochu prekvapilo a možno trochu sklamalo, ale nie je to nič, čo by sa nedalo predýchať. 

Rozhodne si však myslím, že je to super kniha a keby sa mi to dostalo do rúk v období Troch Pátračov, bola by som do toho ešte viac zbláznená. Ak hľadáte niečo s dobrým humorom, sebavedomým detektívom a občasne drzou hrdinkou a štipkou mágie, do toho! 

*Za recenzný výtlačok by som rada poďakovala vydavateľstvu Slovart. Pokiaľ máte o knihu záujem, nájdete ju TU.*

28 Mar 2016

Krajina sa ženie do záhuby | Lirael

Autor: Garth Nix | Originálny názov: Lirael | Séria: Abhorsen, diel druhý | Čo nájdete: mágiu, napätie, dobrodružstvo | Goodreads: 4,28 | Slovenské vydanie: Slovart, 2016
Vitajte pri druhej časti trilógie o Abhorsenoch s názvom Lirael. Sabriel s Brúsikom sú o niečo starší, majú dve deti, ktoré sú stredobodom pozornosti. Elimér je budúcou panovníčkou a rozhodla sa na to pripraviť tak dobre, ako len vie. Samet má zase zdediť matkine povolanie, teda byť Abhorsenom. Aby som nezabudla, máme tu aj Lirael, dievča, ktoré nemá rodičov a v štrnástich ešte stále nemá Zrak. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tieto postavy nemajú nič spoločné, no opak je pravdou. 

Pokiaľ ste dočítali Sabriel s tým, že ste boli unesení príbehom a prostredím a štýlom písania, pripravte sa, že Lirael vám vyrazí dych. Druhá časť v sérii je totiž ešte akčnejšia. Keďže sa príbeh zameriava primárne na dve postavy, môžete si byť istí, že sa nebudete nudiť, pretože sa v každej kapitole niečo deje. Autor vám nedá vydýchnuť. Navyše máte možnosť lepšie spoznať krajinu, pretože vás zavedie do oblastí, kde ste ešte neboli ako napríklad medzi Clayrky, do Beliséru, no vychutnáte si aj plavbu po Ratelline. Spoznáte politické záležitosti oboch krajín, rovnako ako ich históriu, čo mňa osobne fascinovalo, pretože ich autor veľmi dobre a zaujímavo premyslel. Navyše, Staré kráľovstvo a Ancelstierre sú dve odlišné krajiny, preto je zaujímavé sledovať ich stret a konfrontáciu a ich vzájomné vzťahy. 
Hlavným mužským hrdinom, ako som už spomenula, je princ Samet, ktorý však rozhodne nebude vaším princom na bielom koni. Jeho postava bola premyslená a zaujímavá, pretože sa autor nebál vypichnúť jeho slabosti a obavy. Zároveň si musíme uvedomiť, že má len sedemnásť a všetci ho vidia ako budúceho Abhorsena, no nikto sa ho nepýta, či to chce robiť. Je to krásne vykreslený zmätený mladý princ, ktorý si v živote hľadá svoje miesto a vidno na ňom, že nechce sklamať svojich rodičov, no zároveň by chcel nasledovať svoje túžby. 
Autor však búra stereotypy aj samotnou Lirael, ktorá mi miestami svojou zvedavosťou pripomínala Hermionu Grangerovú. Bola zvedavá, zbožňovala knihy, rada sa učila nové veci, dokonca bola odvážnejšia ako samotný Samet. Čo ma však na nej najviac zaujalo bolo, že svoju krásu vnímala ako bremeno. Muži o ňu mali záujem, ale ona nechcela, aby sa na ňu dívali, ona o to nestála, čo bolo úžasné, pretože mala iné priority. 

Nemôžem nespomenúť Naničhodnú sučku a Mačiaka, ktorí sa postarali o humor v diele a obaja boli absolútne skvelí s pohotovými odpoveďami, no stále si udržali svoju tajomnosť, čo je super, pretože čitateľ tak má dojem, že v príbehu je ešte čo objavovať. Rovnakým rúškom tajomstva je zahalený aj náš veľký zloduch, keďže celý čas nevieme, kto to je, čo má za lubom, ako to chce dosiahnuť a hlavne prečo?! Autor nám dáva indície a snaží sa nás k odhaleniu zloducha priviesť, ale nakoniec nás aj tak zmätie z cesty. Podľa mňa to je však dobré, hlavne to časovanie informácií. Necháva nás teda tápať v tme, no mne úprimne toto odďaľovanie odhalenia nevadilo, pretože sa v knihe dialo kopec iných, rovnako dôležitých, vecí. 
Poďme sa venovať jazyku, pretože mojou špecialitou sú v poslednej dobe jazykové prostriedky. Hovorila som to už pri Sabriel a poviem to znova aj pri Lirael, štýl písania v tejto sérii je jednoducho čarovný. Každé slovo je akoby dôsledne vybraté, navyše podľa mňa je aj preklad veľmi dobre urobený a vďaka tomu všetkému bolo radosť čítať každú jednu stranu. Najviac je to však vidieť pri opisoch výsadnej mágie. Keď už sme pri výsadnej mágii, záhada okolo Naničhodnej sučky, knihy, ktoré menia svoj obsah len čo otočíte stránku a tajomné tvory v knižnici Clayriek len poukazujú na to, aká silná a neprebádaná je Výsadná mágia. Ja som mala pocit, že autor by mohol napísať ďalších päť kníh a ešte stále by sme o nej nevedeli úplne všetko. 

Lirael má jednoducho grády a pokiaľ si vás už Sabriel získala tak veľmi ako mňa, Lirael by ste jednoducho mali prečítať. Ak ste o sérii ešte nepočuli či ju nemali v ruke a máte radi klasickú fantasy literatúru, ktorá je viac fantasy a menej sa venuje romantike, určite po nej siahnite. Myslím, že nebudete ľutovať. Chvíľu trvá, kým si človek zvykne na štýl písania, aspoň u mňa to tak bolo, ale skôr či neskôr si ho zamilujete. 
*Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Slovart. Knihu nájdete aj TU.*

Čítali ste už Lirael? Ak áno, ako sa vám páčila? Alebo ste sériu ešte nemali možnosť preskúmať? V tom prípade, chystáte sa? 

24 Mar 2016

Zo zákulisia príbehov #3 : Obľúbená postava

Vitajte pri marcovom vydaní Zo zákulisia príbehov. Tento mesiac bude obľúbených postavách. Prezradíme, ktorá je naša obľúbená a prečo. Ja sa hlavne neviem dočkať vašich odpovedí, kde nám poviete o tej svojej. 

O čo ide?

Zo zákulisia príbehov je mesačný projekt. Každý mesiac s Lyn zverejníme iné otázky, na ktoré odpovieme. Otázky sa budú týkať nášho písania, ako tvoríme, budete môcť spoznať naše postavy a dozviete sa informácie, ktoré len tak niekto nevie.

Ako sa môžete zapojiť? 

Jednoducho naskočte! Skopírujte otázky, dajte ich do článku a odpovedzte. Budeme však rady, ak si skopírujete titulný obrázok z jedného alebo druhého blogu a uvediete linky na naše blogy. Ak zverejníte príspevok na blog, nezabudnite sa vrátiť a pridať do linkovača váš blog, aby sme vás potom mohli navštíviť a pozrieť si vaše odpovede.

Prečo práve táto postava? lili

Tento mesiac som sa rozhodla, že budem hovoriť o Kyrianovi, jednom z rebelov. Nie je to hlavná postava, aspoň ja ho neberiem ako hlavnú postavu, no stále je veľmi dôležitá pre celý dej a pre vývoj iných postáv. Ja mám Kyriana ale veľmi rada, pretože na ňom vidieť, ako veľmi mu záleží na obyvateľoch Adrie a na tom, čo bude s krajinou. Patrí do jednej skupiny rebelov a páči sa mi, ako dokáže každého zburcovať k akcii a presvedčiť ich, aby robili niečo pre budúcnosť svojich detí. Aj napriek tomu, že sa môže zdať, že je to tvrdý chlap, ktorý si k sebe nikoho nepustí, je zaujímavé vidieť aj jeho jemnejšiu stránku. Nehovoriac o tom, že je sranda písať kapitoly, v ktorých sa vyskytuje.

Ktoré vlastnosti máš na svojej obľúbenej postave najradšej a prečo? lyn

Hmm... na Kyrianovi mám najradšej jeho oddanosť a zapálenosť pre vec, pretože keď sa do niečoho pustí, venujeme tomu celú svoju dušu. Všetko, čo urobí, robí najmenej na sto percent a dokáže obetovať veci, ktoré miluje, len aby pomohol vyššiemu dobru, čo môže znieť ako klišé, ale nie je. Poznám ľudí, ktorí by sa pre iných aj rozkúskovali a do istej miery je taký aj Kyrian. 
Zároveň zbožňujem jeho sarkazmus a uhundranosť, pretože ho to robí neodolateľným.

Aké tri veci by tvoja obľúbená postava zachránila z horiaceho domu a prečo? lyn

Predpokladajme, že ten horiacim dom je ich základňa. Zrejme by zachránil niektorých členov, ak by uviazli, pretože to je celý Kyrian. 
Ako druhú vec by zachránil svoje meče a celú výzbroj, pretože je drahá a on svoje meče nadovšetko miluje. 
Zároveň by zachránil veci, ktoré mu zostali po bratovi, pretože je to jeho jediná rodina.

Čo najhoršieho by ste dokázali svojej postave spraviť? / Ako veľmi sa vaša hlavná postava podobá na vás samých? viki

Začnem tým, ako veľmi sa na mňa podobá. Po fyzickej stránke nemôžeme byť od seba odlišnejší. Ok, možno tie vlasy by sme mali rovnaké, ale myslím, že Kyrian ich má o niekoľko odtieňov bledšie a trošku kratšie. Skôr by som povedala, že sa práve trochu približujeme tým hundraním a sarkazmom. 

Rozhodne by som Kyriana nevedela zabiť. Poznáte, čo sa hovorí: Pokiaľ sa do vás zamiluje autor, nemusíte sa báť o svoj život.“ a myslím, že to funguje aj v tomto prípade. To však neznamená, že Kyrian neprejde škaredými vecami ako napríklad mučením, väznením a podobne.

Dočká sa vaša obľúbená postava šťastného konca, alebo dokážete opísať jej/jeho smrť? NevaMarsden

Ako som povedala, nebola by som schopná ho zabiť, ale na druhej strane neviem s istotou povedať, či sa dočká šťastného konca. Hlavne preto, že jeho šťastný koniec je ešte strašne ďaleko, no myslím, že to bude viac šťastné ako nešťastné. 

14 Mar 2016

Môžu sa blogeri nazývať recenzentami?

Týmto článkom sa zrejme púšťam do chúlostivej oblasti blogerskej komunity. Možno mojím názorom aj niekoho nahnevám či pobúrim. Úprimne, nebolo by to po prvý raz. Nad týmto článkom som však rozmýšľala už dlhší čas. Presnejšie od začiatku zimného semestra tohto ročníka, pretože sa mi do rozvrhu dostala štylistika slovenského jazyka a prinútila ma o žánroch premýšľať trochu inak. 

Presne o tom je aj tento skvost: ide o to, aby sme sa zamysleli nad žánrom, ktorý väčšina z nás tak často využíva a zamysleli sa, či je to naozaj to, čo píšeme. Pretože ja si myslím, že moje recenzie nie sú skutočné recenzie. Nie do takej miery, ako si to myslí pán Mistrík a pravdepodobne mnohí iní jazykovedci. 
(Štylistika, str. 446, 1997 )

Teraz, keď vieme, čo presne je recenzia, môžeme sa zamýšľať. Sú naše recenzie skutočnými recenziami alebo sa na ne len hrajú? Môžeme si hovoriť recenzenti, ak nepíšeme skutočné recenzie? Chcel by niekto čítať skutočné recenzie? 
Viem, veľa otázok naraz. Teraz prídu odpovede. Prvá bude možno ako ľadová sprcha. Nie, nemyslím si, že blogeri píšu skutočné recenzie. Prečo? Pretože recenzia je žánrom náučného štýlu a keď sa pozriete na výtvory niektorých blogerov, nemôžete s pokojným svedomím a vedomím povedať: "Áno, toto je jasný príklad náučného štýlu, presne vystihuje všetky základné znaky recenzie a ešte používa aj vhodné jazykové prostriedky." Pokiaľ to o niektorom blogerovi viete povedať, sem s ním, chcem ho vidieť a učiť sa od neho. Nehovoriac o tom, že na to, aby človek napísal skutočnú a dobrú recenziu, by mal mať určité vzdelanie zo slovenského jazyka... a podľa mňa na to treba viac ako  len strednú školu.

Recenzia vo svojom pravom zmysle je niečo oveľa viac než len popularizované zhodnotenie diela, ktoré je navyše subjektívne. Áno, viem, niekedy sa ku knihe ťažko  pristupuje objektívne, hlavne keď sa vám páči až príliš veľmi alebo príliš málo. Lenže o to práve u recenzenta ide. Mal by si zachovať objektívny pohľad na dielo a objektívne ho aj zhodnotiť. To je ďalší problém. Ide o hodnotenie diela, nie ako to je u mnohých blogerov, ktorí dielo skritizujú pod čiernu zem, ak sa im nepáči. Priznávam, aj ja sama som to mnohokrát urobila, ale ide o to, že sa človek učí z vlastných chýb a vidím, čo som vtedy urobila zle. 
(Štylistika, str. 446, 1997)

Medzi kritikou a recenziou je menší rozdiel - a to predovšetkým v prístupe autora, pretože kritika je vyhrotený pohľad na dielo. Kritika hovorí o tom, "čo by mohlo byť lepšie" a nehovorí o tom, "aké to je". My ako recenzenti nemáme moc kritizovať dielo, pretože nie sme odborníkmi. My ako recenzenti hodnotíme. Toto bolo fajn, toto bolo menej fajn. Podložíme to argumentmi, samozrejme, pádnymi nie typu "Bola to blbosť, pretože hrdinka bola hlupaňa." Ehm, teraz nech sa nikto neurazí, pretože reagujem na vlastné skvosty z minulosti. Aj keď sa to objavuje aj u iných. 

Aj napriek tomu, že naše výtvory nie sú recenziami v pravom zmysle slova, myslím si, že niektorí robia veľmi dobrú prácu v približovaní sa tomuto žánru. Ako nám povedala doktorka na seminári, neexistuje dobrá alebo zlá recenzia, sú len také, ktoré sa na tento žáner podobajú viac a tie, ktoré sa naň podobajú menej. Ako každý iný žáner, aj tento má svoje pravidlá a základné znaky a buď sa ich snažíte držať, alebo sa váš výtvor bude snažiť vyzerať ako niečo, čo nie je. 

Nejdem vám hovoriť, ako písať recenzie. Taký bič si na seba neušijem. Ja sama sa mám v tomto veľa čo učiť a nemyslím si, že sú moje hodnotenia (pretože tento titul sa mi k nim hodí lepšie ako recenzia) dokonalé. A ak vás môj článok demotivoval a poviete si "Tak načo vlastne píšem, keď to nie je poriadna recenzia." nezúfajte. Každým článkom sa človek len a len zlepšuje. Stačí vydržať a vzdelávať sa v žánri, ktorému sa venujete. 
Ak sa vám na základe tohto článku zdá, že recenzia je vlastne nudný žáner, kde sa človek hrá na pána Dôležitého, ktorý vie všetko, vyvediem vás z omylu. Videli ste niekedy Inferno na Polici? Áno? No, tak ak sa pri ňom zabávate rovnako dobre ako ja, vedzte, že to je recenzia v priamom prenose. Tak nejak by mal vyzerať žáner, ktorému sa všetci venujeme a zároveň sa dá vidieť, že je možné to urobiť aj zábavnou formou. Stačí byť len trochu kreatívny. A autorka tých recenzií má aj náležité vzdelanie, preto je jej forma odlišná od niektorých blogerov.

Teraz je rad na vás. Čo si myslíte, môžeme sa my blogeri nazývať recenzentmi? Nie je to od nás trochu trúfalé, keďže niektorí na to nemajú ešte vzdelanie? A čo si myslíte o hodnote recenzií v blogosfére?